Mala som krásne 15-dierkové Steely

Ako každé ráno, aj v ten osudný deň som zahájila už automatický rituál obúvania, ktorý mi však nespôsobil radosť z komfortného využívania výrobku, ale skôr obavy z jeho ďalšej existencie. Šero v miestnosti som narušila rozsvietením lampy, aby som pred opustením bytu mohla lepšie skontrolovať, či vyzerám aspoň ako človek. Usúdila som, že lepšie to už asi nebude a svoj zrak som upriamila na moje ťažké boty. Najprv sa mi zdalo, že je to len optický klam, alebo že som si znova zabudla dať okuliare, no opak bol pravdou. Videla som až príliš jasno. Na mojich obľúbených Steeloch sa objavila pozoruhodná prasklina. Myslela som si, že to nič nie je, no dôkladné pozorovanie ukázalo, že namiesto takej obyčajnej prasklinky je to skôr poriadna diera v koži.S touto chybou som sa nedokázala zmieriť, pretože nastúpili celkom jasné vízie, ako do mojich topánok zateká, ako sa ďalej trhajú, ale hlavne ako moje nohy trpia. Našťastie som sa onedlho prebudila do prítomnosti a spomenula si, že aj spotrebiteľ má nejaké práva. Topánky boli relatívne drahé, a na to, že som ich nemala ešte ani rok a starala som sa o ne presne podľa priloženého návodu na ošetrovanie, určite nemali vyzerať takto. Rozhodla som sa teda uplatniť svoje práva.Začala som hľadať blok z registračnej pokladne. Hľadanie nebolo náročné, no nález vyvolal hneď niekoľko prekvapení. Bloček bol taký vyblednutý, že bolo sotva vidieť, čo som to vlastne kupovala, koľko to stálo a akoby nestačilo, na pripevnenom letáku bolo hrubou čiarou podčiarknuté : „ V prípade reklamácie treba tovar priniesť v pôvodnom balení. “ Skoro ma šľahlo. Skúmavými očami som zúfalo blúdila po byte s cieľom zazrieť krabicu, no nestalo sa. Už vidím ako to dopadne ... Snažila som sa prestať zúfať a na internete som okamžite vyhľadala stránky s príslušnými zákonmi, ktorými som sa chystala oháňať. Zistila som užitočné skutočnosti a dúfajúc, že mi budú niečo platné, zbalila som si všetko čo je potrebné na úspešnú reklamáciu.Smerujúc k predajni som si nenápadne cvičila sebavedomý výraz. Hrdinsky som vošla, pozdravila a stručne vysvetlila účel mojej návštevy. Predavač bol celkom milý, usmievavý, miestami aj vtipný, a to najmä vtedy, keď hľadal tie správne slová na vyplnenie reklamačného lístka. Jeho slovenčina bola značne poznačená silne bratislavským prízvukom a jeho telo zas dajakými tetovačkami, čo asi mali vyjadrovať drsnú povahu skrytú v útlej postave. Najprv sa mu môj ukážkový bloček nepáčil a pri hodnotení jeho stavu sa tváril prekvapene, no potom váhavo uznal, že je na ňom aspoň niečo čitateľné. Po krátko čase sme dospeli k dohode, že keď sa výrobca vyjadrí k poškodenému tovaru, okamžite mi zatelefonuje.Spokojne som odišla domov, a keďže bolo dosť nepríjemné počasie, netrpezlivo som čakala na telefonát. Uplynul mesiac. Nikto sa neozval...So zvýšeným adrenalínom som sa vydala na ďalšiu príjemnú návštevu predajne. Predávajúci bol usmievavý ako inokedy a bezstarostne mi zdelil, že výrobca reklamáciu neuznal, a že som si pre tie boty mohla prísť aj skôr. Skôr?! Neuznal?! No ďakujem pekne! Teraz mi zostanú akurát tak polorozpadnuté topánky?!Vyzerá to tak. Vypýtala som si ich teda späť spolu s vyjadrením od výrobcu a i napriek počiatočnému sklonu k rezignácii som sa rozhodla, že sa nevzdám a obrátim sa na obchodnú inšpekciu. V tom však nastal problém : „ Viete mi momentálne upravujeme predajňu ( Čo ma po tom! ), ... jaaa neviem kde presne majiteľ odložil to vyjadrenie... ( Hľadaj, pako! ) nemôžete prísť radšej zajtra?“ Hmm... vôbec sa mi to nepáčilo, veď môj čas je drahý a cesta sem ďaleká, no iné riešenie zjavne nebolo možné.Známa prechádzka sa opakovala aj na druhý deň. Hneď pri vstupe do dverí ujo predavač namiesto pozdravu vysúkal niečo ako : „Jéééžiš botičky!“ Zjavne v tom všetkom mali poriadny bordel. Prekvapivo mi navrhol, že mi botičky zamenia za nové. Fajn, prečo nie, žeby predsa len pozitívny koniec? No vyskytol sa ďalší zádrheľ: „ Viete vo vašej veľkosti už čierne nie sú, iba oranžové.“ To mám fakt smolu, alebo tento týpek ani nevie čo robí? Na toto skutočne nemám náladu! Nasledujúce slová mi prisľúbili do týždňa nové čierne topánky a telefonát hneď ako dorazia.Asi som bola príliš dôverčilá, alebo až naivná, no ubehlo sedem dní a nikto sa neozval. Sklamaná, no najmä nahnevaná až zúrivá som znova merala tú istú cestu. Tentoraz však nie sama, na pomoc som si prizvala otca, lebo často býva pravdou, že po dobrom to jednoducho nejde. Topánky stále nemali. Otec nahodil vážny výraz drsného chlapa a z predavača, ktorého zrazu milý a bezstarostný výraz opustil, úspešne vymámil peniaze na ktoré som mala už zo dva týždne nárok. Neviem, prečo to zrazu šlo a prečo to najprv bolo také komplikované, no viem, že si nabudúce otca vezmem hneď na prvýkrát so sebou.